Rozmery: 26 x 21 cm
podpísané a datované na rube: "A.S|63".
Pôvod
Galéria Andrea Rosen, New York
Inštitucionálna zbierka, Poľsko
Vystavené na
Alina Szapocznikow. Du dessin à la sculpture, Centre Pompidou, Paríž, 27.02-20.05.2013
Literatúra
Katalóg kresieb Aliny Szapocznikow, ed. J. Gola; in: Alina Szapocznikow. Zastavenie života. Kresby a sochy, katalóg výstavy, ed. J. Grabski, IRSA, Krakov-Varšava 2004, kat. č. 408, s. 257 (il.).
Alina Szapocznikow. Du dessin à la sculpture, katalóg výstav, ed. J. Storsve, Éditions Dilecta, Centre Pompidou, Paríž 2013, kat. č. 36, s. 80, 172 (il.)
Životopis
Alina Szapocznikow sa narodila 16. mája 1926 v Kališti. Pochádzala z rodiny židovských lekárov. Počas vojny bola v gete v Pabianiciach a potom postupne väznená v nemeckých koncentračných táboroch: Terezín, Auschwitz-Birkenau, Bergen-Belsen a Terezín. Po oslobodení sa síce jej matka vrátila do Lodže, ale Szapoczniková sa rozhodla žiť v Prahe. Tam absolvovala umeleckú prax v ateliéri sochára Otokara Velimského a potom začala študovať na Vysokej škole umelecko-priemyselnej. Vďaka štipendiu študovala Szapocznikow štyri roky na École nationale supérieure des beaux-arts v Paríži. Ťažká choroba ju však prinútila štúdium prerušiť. V roku 1951 sa umelkyňa vrátila do Poľska a natrvalo sa usadila vo Varšave, kde mala ateliér. Spočiatku tvorila sochy v prevládajúcom socialistickorealistickom štýle; išlo najmä o projekty a monumentálne realizácie. Po tzv. rozmrazení v polovici 50. rokov mohla konečne ukázať to, čo ju fascinovalo: formu a materiál. Vtedy vznikli sochy označujúce ďalšie etapy v umelcovej tvorbe. Ženské postavy: Prvá láska, Ťažký vek; organické formy: Plíživec, Bellissima; masy hmoty natiahnuté na oceľových lešeniach, ktoré akoby sa vysmievali zákonu gravitácie: Mária Magdaléna, Šašo. V roku 1963 opustila krajinu a natrvalo sa usadila v Paríži. Vo svojom ateliéri v Malakoffe experimentovala s novými materiálmi: polyesterom alebo polyuretánom. Vytvárala najmä priestorové kompozície pomocou odliatkov vlastného tela a tela jej blízkych ľudí. Ku koncu života mali niektoré jej projekty konceptuálny charakter. Zomrela o desať rokov neskôr v sanatóriu Praz-Coutant v Passy po dlhom boji s rakovinou. Za rozhodujúce pre čítanie umenia Szapocznikovej možno považovať expozíciu napätia a kontrastov existujúcich medzi krásou a škaredosťou, radosťou a smútkom, vnútornou energiou a úpadkom, vitalitou a telesnou nemohúcnosťou. Toto východisko vyplýva z pohľadu na jej diela cez prizmu jej biografie, ktorá prešla akýmsi mytologizačným procesom. Na základe textov napísaných z perspektívy memoárov vznikol ucelený obraz Szapocznikowovej - živelnej, ťažko skúšanej, skoro zosnulej krásnej ženy. Jej veselosť, krása a energia, ktoré sa prejavujú v jej spôsobe bytia a tvorby, v kontraste s jej ťažkými skúsenosťami: pobytom v gete a koncentračných táboroch, tuberkulózou, neschopnosťou rodiť a rakovinou, akoby vrhali tieň na celý jej umelecký odkaz a predstavovali jeden z hlavných interpretačných kľúčov.
