Tadeusz Kantor, INFORMEL, 1960

80,0 x 100,0 cm - olej, koláž, plátno signované p.d.: Kantor

signované na zadnej strane na plátne p.g. čiernou farbou: T. KANTOR | V 1960,

podpísané oranžovou farbou: T. KANTOR | V 1960.



Prvé stretnutie Tadeusza Kantora s tasistickou maľbou sa uskutočnilo v Paríži v roku 1955. Keď sa umelec vrátil do Poľska, stal sa horlivým stúpencom nového smeru a začal maľovať svoje prvé tasistické obrazy. V roku 1957 časopis Życie Literackie uverejnil Kantorov text s názvom Abstrakcia je mŕtva - nech žije abstrakcia, ktorý hovoril o súmraku chladnej, geometrickej abstrakcie a o zrode tacistického a informelného umenia, ktoré prinieslo horúcu, veľmi emocionálnu, spontánnu maľbu. To sa spájalo s dôrazom na mimoriadny význam maliarskej hmoty. Tadeusz Kantor napísal o úlohe hmoty v novej maľbe nasledovné: Hmota - živelná a násilná, súvislá a neobmedzená, hustá a pomalá, tekutá a rozmarná, ľahká a prchavá. Hmota vzplanutá, explodujúca, fluoreskujúca, vyvolaná svetlom, mŕtva a uspaná. Zrazenina, v ktorej objavujeme všetky stopy života. Chýba jej akákoľvek konštrukcia, len štruktúra a štruktúra. (...) V tejto maľbe je problémom (obsahom) hmota, tak ako je ním v geometrickej abstrakcii geometria a v surrealizme svet snových vízií. Kantor zhrnul výdobytky tašizmu konštatovaním, že maľba sa stala aktom nezávislej ľudskej tvorby. Nestojí oproti prírode ako jej viac-menej otrocký odraz, ale vedľa nej, či skôr v nej, a stotožňuje sa so samotným životom, so samotným človekom. (Tadeusz Kantor, Abstrakcia je mŕtva - nech žije abstrakcia, "Życie Literackie" č. 50, 15. decembra 1957, s. 6)

V roku 1959 dosiahol Tadeusz Kantor so svojimi tasistickými obrazmi veľký úspech na niekoľkých významných výstavách: v Galérii H. Legendre v Paríži, v Kunsthalle v Düsseldorfe a na Documente v Kasseli, pričom diela tam vystavené sa považujú za apogeum tejto etapy v umelcovej tvorbe. Okolo roku 1960 sa v západnom umení tašizmus vyvíjal smerom k štrukturálnej abstrakcii, kde sa spontánne tvorená hmota tašizmu začala zahusťovať do stabilnejších, stagnujúcich, menej dynamických foriem, označovaných už ako maľba hmoty. Do hmoty maľby sa vtedy začleňovali napríklad kusy handier, starých plechov, sadry alebo dechtového papiera. Keď sa v roku 1960 konal v Poľsku prvý kongres AICA, na výstave obrazov improvizovaných pre zahraničných výtvarných kritikov v krakovskej galérii Krzysztofory Tadeusz Kantor predstavil reliéfne maľby, ktoré odhaľovali plastickú štruktúru materiálu. Ako napísal Lech Stangret: Kantorov informel sa časom začal odchyľovať od tasistických pravidiel. Obrazová hmota sa stala hustejšou a nadobudla podobu hrubých reliéfov. Umelec si miestami ešte zachoval techniku kvapkania, ale kombinoval ju s maliarskym gestom špachtle a štetca. Od konca 50. rokov používal kusy zhnitého dreva, korene, ktoré pokrýval čiernym lakom alebo polyvinylchloridom, aby zvýšil reliéf tuhnúcej hmoty. Vznikali aj maľby s použitím epoxidovej živice, vriec a handier namočených do stolárskeho lepidla. (Lech Stangret, Tadeusz Kantor. Malarski ambalaż całkowitnego dzieło, Krakow 2006, s. 33)

Obraz, ktorý predstavujeme, už nesie stopy týchto tendencií a z nich vyplývajúcich premien maliarskej formy.

♣ K vydraženej cene sa okrem iných nákladov pripočíta poplatok vyplývajúci z práva umelca a jeho dedičov na odmenu v súlade so zákonom zo 4. februára 1994 - o autorskom práve a súvisiacich právach (droit de suite).



Tadeusz Kantor (Wielopole Skrzyńskie 1915 - Krakov 1990) študoval scénografiu na Akadémii výtvarných umení v Krakove v rokoch 1934 - 1939. V roku 1942 založil Podzemné divadlo, ktoré pôsobilo do roku 1944 a uviedlo dve predstavenia: "Balladyna" a "Návrat Odysea". Počas práce na predstaveniach sa sformovala skupina umelcov, ktorí v roku 1945 pod Kantorovým vedením vytvorili "Skupinu mladých výtvarných umelcov". Tá sa následne stala jadrom experimentálneho divadla Cricot 2 (vzniklo v roku 1955) a druhej "Krakovskej skupiny" (vznikla v roku 1957). V roku 1947 bol Kantor na ročnom štipendijnom pobyte v Paríži; po návrate bol jedným z organizátorov Prvej výstavy moderného umenia v Krakove 1948/49. V rokoch 1950 až 1954 sa na výstavách nezúčastňoval. Od roku 1955 sa jeho tvorba uberala dvoma smermi. Na jednej strane bol aktívny ako maliar, tvorca "ambaláží" a od roku 1965 happeningov, na druhej strane sa venoval práci na postupných predstaveniach Cricot 2, z ktorých každé bolo umeleckou udalosťou, najmä od 70. rokov: "Mŕtva trieda" (premiéra 1975), "Wielopole, Wielopole" (1980), "Nechajte umelcov zomrieť" (1985), "Nikdy sa nevrátim" (1988); zomrel po poslednej skúške predstavenia "Dnes mám narodeniny" (premiéra 1991). Priebežne spolupracoval s galériami: Krzysztofory v Krakove (kde sídlilo aj divadlo Cricot 2) a Foksal vo Varšave. Od roku 1979 sa spolu s divadlom Cricot 2 zdržiaval najmä vo Florencii. Bol teoretikom umenia a divadla, autorom mnohých manifestov. Zúčastnil sa na medzinárodných výstavách najvyššieho rangu, napríklad Documenta v Kasseli (1959, 1965), Bienále v Benátkach (1960), Bienále v Sao Paule (1967). Okrem iného získal Cenu Rembrandta Goetheho nadácie, Bazilej 1978, medailu "Arts et Lettres" francúzskeho ministra kultúry 1982, Cenu Nadácie Alfreda Jurzykowského, New York 1982 a mnohé divadelné ocenenia.